(aj) z tejto sémantickej polarity (názorového protikladu obsahov sveta a človeka v ňom) vychodia či rodia sa primárne (nosné) zdroje látky, ktoré Jozef Ivan prezentuje v novej básnickej zbierke s názvom Gény Tálie. Z nich vychodia či rodia sa jeho nepokojné, extra a intranapäťové motivické impulzy, ktoré sa celoplošne v jeho básňach vyskytujú.
Pokúsim sa v kondenzovanej podobe napísať, čo je jej hodnotovým a existenčným východiskom, ťažiskom vyznaní s evidentným, priam revoltujúcim zámerom osloviť (akoby) spiaceho človeka k zmysluplnému činu, rozhodnutiu zmeniť či aspoň pohnúť priam rezignovane sa správajúcou ľudskou (a nielen jej) mentalitou v nepokojných vlnobitiach živého, organického i neorganického tvorstva na Z(z)emi. Pravda, čitateľ môže moje konštatácie prijať, no nemusí – je to jeho vôľa, má na ňu právo. A tak je to dobre i správne, pretože medzi autorom a jeho textom na jednej strane a čitateľom – príjemcom – na strane druhej je ustavične „provokujúca“ a neraz aj napätá „hra“ na oboch stranách. Bez toho by to v akomkoľvek umení nemalo význam ani zmysel, ako to svojho času povedal náš veľký Alexander Matuška.
Jozef Ivan v Génoch Tálie nemá bežnú optiku videnia i vedenia toho, čo je v nás i mimo nás (pravda, tú akiste nemôže nemať každý básnik, pretože básnický text je text (už) o niečom inom a v inakšom obsahovom a tvarovom podaní); jeho axiologicky koncipované výpovede majú patinu (okrem iného) filozoficky stavaných obrazov i obratov s kriticky (sic) nastaveným spätným zrkadlom (pričom dobre vieme, akú funkciu má pre šoféra takéto zrkadlo počas jeho jazdy; metonymicky je to vlastne aj cesta človeka po jeho životnej diaľnici) o tom, čo bolo, čo je, ako či aké to bolo, ako to je s vyúsťujúcou kauzalitou – prečo to tak bolo, prečo to tak je. Veci a vecičky nášho súcna (ens – bytia) zasadzuje do priestoru divadelného javiska – Tálie – teda zemským celoplošným a rovnako aj úzkoplošným (osobným) priestorom, v ktorom i na ktorom sa telesne i duševne, sociálne i osobno-osobnostne prezentuje človek – herec – v hlavnej, dramaticky uchopenej úlohe so všetkým, čo k nemu časovo i nadčasovo patrí. Básnik v zbierke čitateľovi ponúka portrét „Šéfa divadla“, javiska divadla či divadiel, v ktorom často vystupuje aj on sám, pričom neraz pochybuje nielen o iných, lež aj o sebe. Na doplnenie spresňujem – je to javisková a interakčno-komunikačná poloha v podobe vis – á – vis, autorsko-čitateľsky blízko – oproti, nablízku, priam zoči-voči. Pre Jozefa Ivana (i podľa mojich, skúsenostne získaných, teda konkrétnych komunikačných „dotykov“ s ním a pri ňom) je to presné a možno aj prísne, no spravodlivé a preň aj, nazdávam sa, prijateľné hodnotenie. Lebo nie o každom básnikovi sa tak dá povedať či napísať.
Čo je na tejto zbierke zaujímavé?; (pravda, nie na prvý pohľad, lebo ten je neraz zavádzajúci, lež po najmenej dvoj i trojnásobnom posedení pri tejto zbierke; báseň nemusí, rovnako ako pieseň či iné umelecky kreované situácie, deje, veci, … po prvom dotyku čitateľa, diváka, poslucháča osloviť, najmä ak ide o náročnejšie ponúkané témy a problémy v nej); sú to náročnejšie modifikácie metaforických obrazov majúcich miestami mysterióznu dimenziu; mysterióznosť ako kategoriálna kvalita sa v jeho poetickej „sieti“ (netrpezlivo pracujúci percipient sa do nej môže miestami zamotať) rozprestiera na väčšej ploche, neraz vyznieva ako nadrozumový presah, preto pre niekoho vyznieva nielen problémovo, lež aj problematicky. Autorov problém a jeho tvar sa v rovine látka – téma – problém – tvar (známa teória majstra literárnej vedy a umeleckej prózy priateľa Stana Rakúsa) ukazuje v expresionisticky ladenej polohe i povahe, čo zrejme vychodí (aj) z jeho subjektívno-príznakovej osobno-osobnostnej genetickej výbavy. Nemožno nespomenúť, že, podľa mňa, podstata spôsobov riešenia problémov ním zvolených tém vychodí aj z ich existencialistického uchopenia popretkávaného nadrealistickým tkanivom. Aby nedošlo k nedorozumeniu – Jozef Ivan nie je, nazdávam sa, básnikom (iba) klasického básnického tkaniva, tak ako nie je ani on sám priamej – naturálnej – konštelácie. Ide o to, že látka v človeku, v ňom aj mimo neho je často videná aj tak, ako to nevidia iní, preto sa jej tematické a problémové zvládnutie v tvarovej existencii v jeho podaní môže čitateľsky zdať niekedy komplikovanejšie, akoby nad rámec… Presviedča nás o tom okrem iného aj názov sledovanej zbierky – po (azda aj dlhšom) uvažovaní čitateľ verí, že gény ako vývinové a príčinné dispozície sveta a v ňom človeka sa na svetovom javisku – Tálie (s kladným i záporným obsadením jeho protagonistov a príznakovým prostredím – priestorom) ukazujú stále napäté a vzdialené od toho, čo do genetickej výbavy ponúkol Boh – Stvoriteľ – Absolútno (autoritu a vážnosť toho, čo je nad pozemským človekom, autor rieši veľkými iniciálovými písmenami ako znak úcty a monumentálnosti; tu akoby okrajovo treba upozorniť na originálny, v istom zmysle provokatívny (pre Ivana typické) prvok – pomerne náročnú básnickú konfiguráciu štylém na princípe kalambúru (osobne ho často a funkčne využívam vo vlastnej básnickej tvorbe) v podobe kompozita genitálie – Gény Tálie.
Značnú časť novej zbierky Jozefa Ivana tvoria lyricko-epicky koncipované útvary v podobe aforizmov, epigramov a im podobných, žánrovo príbuzných textov. Pokladám ich za originálne postrehy, textotvorne dobre zvládnuté. Práve tieto a im podobné útvary, pokým ich autor zvládne, sú dôkazom o jeho schopnosti vidieť na malom priestore veľa – obrazne povedané: nebo i peklo zároveň – tu i teraz. Majstrovstvo výrazovej skratky s obsahovo priezračným a čitateľsky dobre uchopiteľným posolstvom je znakom pružného autorského postrehu so serióznym invenčným pozadím.
Zdá sa mi, že okrem doteraz uvedeného sa priam núka napísať (a nepriamo aj poradiť) a adresovať autorovi aj toto: v úvode som uviedol, že nielen na pomyselnej či virtuálnej, lež aj na konkrétnej rovine (ako je to v tomto prípade) triády autor – text – čitateľ je vždy súladná no aj nesúladná obojstranná „hra“. Azda sa nenájde prozaik či básnik, ktorý by súhlasil s nerovnováhou smerujúcou iba (sic) v jeho prospech, bol by to začiatok jeho prehry s čitateľom. Aby sa tomu vyhol, musí viac myslieť na čitateľa ako na seba. Ak to rešpektuje, uvedená triáda bude dobre fungovať, vyhne sa pádu jedného z jej prvkov. O čo ide? Jozefovi Ivanovi môžem poradiť či upozorniť ho na to, aby sporadicky, azda aj systémovo rátal (aj) s tým, že v živote akéhokoľvek tvora na Z(z)emi je dakedy na prospech veci funkčne nastaviť či zapojiť autoregulátor duše i tela, teda pomyselnú páku v podobe inhibítora, ktorá by dokázala spomaliť zaradenú rýchlosť nepokojnej mysle na básnickej ceste k čitateľovi. Autorom zvolená rýchlosť je dakedy privysoká, nepokojná i nespokojná, azda aj turbulentná. Zrejme to súvisí s jeho DNA, genetickým vybavením vrátane básnickej tvorivosti. V dejinách básnictva sú takéto osobno-osobnostné prípady známe, azda aj výraznejšie, no tak či tak, Jozef Ivan do tejto (sub)paradigmy semioticky patrí. Pravda, je to výsostne jeho projekcia i prezentácia videnia a uchopenia videného a vnímaného sveta s jeho komplexným vybavením. Ak sa zamýšľam nad jeho básnickou ponukou, nad jeho reflexiami (odrazmi), ktoré ponúka čitateľovi, vychodí mi z toho (aj) toto: milý čitateľ, ak chceš s autorom držať percepčno-interpretačný, zážitkový a kognitívny krok, musíš byť často trpezlivý, stojí to za to. Ale aj tak nemôžem mu nepovedať toto: Jozef, mysli viac na čitateľa než doposiaľ, aj keď máš právo prepojiť na vyšší percepčný stupeň, no v takomto prípade už zasahuješ do partikularizácie, do členenia čitateľov na kultivovaných a menej kultivovaných, čo (a nielen ja) odmietam a zrejme aj Ty. Čitateľ je čitateľ (je to dilógia, no výstižná).
Sumarizujem. Jozef Ivan je pohotový a funkčný vo výbere tém z množiny životom ponúkaných látok (látky);
má špecifické videnie sveta a človeka (a nielen človeka) v ňom, toto špecifikum dobre zvládol, preto nie je samoúčelné;
básne sú asociačne náročnejšie akoby niekto od neho očakával,
napriek tomu či práve preto sú pre čitateľa príťažlivé;
jeho nepokojnosť i nespokojnosť so stavom vecí pozemských vrátane (či najmä) človeka má nadčasovú, kognitívnu a zároveň zážitkovú platnosť – vidno to na výbere a použití lexém s príznakovou funkciou;
básne vyznievajú ako „bubnovanie na opačnú stranu“ toho, čo je a ako je… ; majú aktuálnu rezonanciu s kritickým, hodnotiacim, kauzálnym echom, ktorú adresuje najmä tým, ktorí by sa v jeho básňach azda, ak by chceli, aj našli; nie je to teda poézia ako text pre text;
osobitne cenným vkladom do kriticko-satiricko-ironického bohatstva krátkych epických útvarov na Slovensku sú jeho epigramy, aforizmy a im podobné –izmy, teda také, aké tvorili a tvoria Janovic, Gossányi, Lechan, J. Billy, Majer, Kupecký a v Prešove F. Vico a T. Majerník (mám na mysli jeho výborné ufogramy).
Aj preto či práve preto odporúčam čitateľovi básnickú zbierku Jozefa Ivana Gény Tálie. Mimochodom, často sa pozastavujeme nad tým, prečo je poézia dnes sťaby popoluškou v čitateľskej pozornosti, na pultoch ju síce vidieť, no zdá sa, že na ňu čím ďalej tým viac padá prach. Ani Jozefovi Ivanovi to nie je ľahostajné, naopak… ; aj o tom nájdeme v zbierke jeho reflexiu. Rozhodne patrí do rúk čitateľovi bez generačného rozdielu.
František Ruščák, jazykovedec, básnik