V praxi sa často stretávame s otázkou typu: aký je rozdiel medzi odborníkom a neodborníkom? Odpoveď: Odborník sa občas zmýli, neodborník občas trafí. V tom je celý kumšt. Preto sa treba pýtať tých, čo o sebe tvrdia, že sú profesionáli, napr. tréneri, za aký čas (ak vravíme o plávaní, ale nielen o ňom) naučia vaše dieťa alebo vás plávať. Schopnosť vysloviť prognózu na základe zistenej reality a naplniť ju obsahom spejúcim k predpovedanému výsledku je najspoľahlivejší doklad o odbornosti. Pretože diplom a certifikát iba čosi naznačujú, ale ešte  nikdy v žiadnej oblasti nič nezaručili. Denne sa o tom presviedčame od zdravotníctva po cestovné kancelárie.  

Plavec je…

Okolo  všetkého, do čoho zabŕdne človek, vznikajú vďaka ľudskej mysli mýty. V prípade plávania je to najčastejšie opakovaná „definícia“ plavca. Vraj je to človek, ktorý prepláva 200 m. Už z pohľadu vekového členenia potenciálnych plavcov je to poriadne pošmyknutie. Plavecké zručnosti predsa môžu získavať a zvládnuť jednotlivci až v deviatich vekových kategóriách – od mladšieho predškolského veku po starobu.  Organizmus každého má svoje špecifiká. Preplávať 200 m nemusí, a pritom je jasné, že je plavcom, že evidentne zvláda cyklickú realizáciu techniky pohybu niektorého plaveckého spôsobu, no silové a vytrvalostné schopnosti mu „magickú“ hranicu dosiahnuť nedovolia (mladší a starší predškolský vek, …, neskoršia staroba).

Plavcom je podľa mňa človek ovládajúci techniku niektorého plaveckého spôsobu na trati zvládnuteľnej jeho mentálnym a fyzickým fondom.  Zvládnuť vyššiu metráž, trebárs až do 200 m a viac, mu môže pomôcť plavecký tréning, u mladších kategórií vývin, najstarší ju nemusia zvládnuť (na jeden záťah) vôbec.

Ak dieťa prepláva 25 m technikou prezentujúcou určitý plavecký spôsob, máme ho pokladať za neplavca, len preto, že námahu potrebnú na zdolanie 200 m nevydrží? Alebo ak adept vysokoškolského štúdia prepláva vybraným alebo predpísaným spôsobom  100 m, nebudeme ho pokladať za plavca iba preto, že niekto niekde posunul latku plaveckej výkonnosti na úroveň 200 m? Sotva.

Silvestrovská skúsenosť

Presne na Silvestra 2016 som sa dozvedel, že jeden sympatický, ale konkurenčný tréner plávania poradil záujemkyni o plavecký kurz, ktorá uňho zisťovala jeho podmienky, že ak sa náhodou obráti na mňa, má sa spýtať, akú mám kvalifikáciu. A ona sa ma to aj inteligentne opýtala. Bol 31. december, tak som si dovolil odvetiť otázkou, čo zvyčajne nerobím: „Prečo sa na mňa obraciate?“ „No, lebo sa chcem naučiť plávať.“ „Využite teda služby toho pána, čo vám poradil tú múdru otázku o kvalifikácii.“ „Viete,“ zahabkala, „možno aj využijem, ale na vás mám dobré referencie.“ „Od koho?“ „Kamaráta ste naučili plávať za 10 hodín a jeho známu že za dve hodiny…“ „Sú nespokojní?“ „Nie, kamarát naopak a tú pani nepoznám.“ „Napriek tomu sa ma pýtate na moju kvalifikáciu?“  Zrozpačitela. „Keď vám poviem, že som, napríklad, kuchár alebo čašník, už pre vás kamarátova spokojnosť nebude smerodajná?“ „To nie, ale…“ „A ak vám poviem, že mám absolvované dve univerzity v odbore, vyše tridsať rokov pedagogickej, trénerskej a metodickej praxe a že sa živím športom, bude to pre vás znamenať viac ako konkrétne výsledky?“ „Máte pravdu,“ pochopila a dodala, „rada pečiem, a často pri tom rozmýšľam, že moja mama piekla a varila oveľa lepšie, a nemala pri tom žiadnu kuchársku knižku.“ „Trefné!“ zareagoval som. „Umelcom v odbore sa môžete stať iba dlhoročným hlbokým záujmom o svoju prácu.“ „Zapíšte ma, budem k vám chodiť,“ zakončila pani rozhovor.